Rok v zahraničí/One year abroad

Mať očakávania, keď ideme do niečoho nového je v každom z nás. Keď som sa rozhodla odísť do zahraničia, bolo toľko vecí, ktoré som netušila, že nastanú, toľko vecí, na ktoré som bola zvedavá, toľko vecí, ktoré sa udiali a niekam ma posunuli, toľko vecí, ktoré sa neudiali. Keď človek odchádza z domu, posunie ho to. Keď človek odchádza z domu a ide do zahraničia, zmení ho to.

To have an expectation, when we are starting something new is in everyone of us. When I decided to go abroad, there was so many things I didn`t know will come, so many things I was curious about, so many things that happened and move me forward, so many things that didn`t happen. When someone is moving out from home, it helps to move him forward. When someone is moving out from home and that person is going abroad, it changes him.

Po roku v zahraničí viem povedať, v čom to zmenilo mňa. Toto je zoznam vecí, ktoré som (ne)vedela, (ne)čakala, zistila a ktoré ma život v zahraničí naučil.

1. Všetko sa zdvojnásobí

Dve platobné karty, dva účty, v mojom prípade dve meny, dve telefónne čísla, dvoje kľúče od bytu, dva domovy, dve chladničky s magnetkami, dve vlastné postele, do ktorých sa vrátite z dovolenky, dve trvalé adresy, na ktoré vám chodí pošta. Všetko je dvakrát.

2. Strata komfortu

A teraz nemyslím len all inclusive service, ktorý je doma. Ten človek stratí, aj keď sa presťahuje tri ulice od domova. Keď ste však z Trebišova a presťahujete sa do Bratislavy, stále môžete zavolať rodičom, na ktorom úrade sa vybaví nejaký papier, kde treba zájsť v prípade poistenia a podobne. Ja mamke volať nemôžem, pretože to vedieť nebude. Telefonát v štýle: Mami, kde mám ísť odniesť papiere k dani, je nemožný.

3. Doma už neznamená len jedno miesto

Domov je domov, je tam bezpečne, teplo, je to tam známe. Navždy budem doma na Slovensku, tam sú moje korene. No taktiež budem už navždy doma v Readingu. Síce prvých pár mesiacov sme žili v Bracknelli, v Readingu som doma. Mám tu obľúbené obchody, obľúbenú kaviareň, bar, miesto. Keď sa ma ľudia pýtajú odkiaľ som, hovorím: „Z Readingu, pôvodne zo Slovenska.“ Lebo áno,  na Slovensku som doma, no ten malý rozkošný bytík na Oxford Road v Readingu je doma tiež a navždy to už doma bude.

4. Že nebudem plakať

Čakala som, že budem homesick. A nie, žeby mi domov nechýbal, lebo mi chýba, no rátala som s tým, že sa po dvoch týždňoch rozplačem. A zrazu boli Vianoce a ja som stále neplakala. Nebol čas. Zbehlo to tak rýchlo, že som naozaj nemala čas plakať. Práca, nákupy, vybavovanie, trocha voľna, výlet, Halloween, výlet, práca, spánok, práca, spánok, Vianoce.

5. Že budem plakať

Nie však kvôli tomu, že som v zahraničí. Jednoducho bol október a ockove narodeniny a hneď po nich výročie jeho smrti. Takže som plakala. Pretože nemôže byť pri tom, ako som sa odsťahovala, nikdy ma nepríde pozrieť, nikdy mu neukážem, kde bývam... a všetky ostatné veci, ktoré sa pridajú na zoznam tých, ktoré sme nestihli, pretože odišiel príliš skoro.

6. Že veci nie sú také, ako som si predstavovala

Jednoducho si niekedy uvedomíme, že nemôžeme mať všetko, že veci sa nedejú ako chceme a že život si niekedy robí, čo chce bez ohľadu na to, čo chceme my. Šla som sem s určitou predstavou. Každý nejakú má, keď ide do niečoho nového. A realita je veľmi vzdialená mojej predstave. Nečakala som, že všetko bude ružové, hneď budem mať všetko, čo chcem a bude to ľahké, to nie. No aj tak som čakala niečo iné. No naučila som sa, že treba narábať s tým, čo máme, nie s tým, čo by sme chceli mať.

7. Vážiť si veci

Nie je to tak, že by som bola nevďačná, pretože vždy ďakujem za ľudí, ktorých som stretla, veci, ktoré mám, všetko, čo sa mi stalo, či už dobré alebo zlé, lebo buď to je dar alebo lekcia. No teraz, keď žijem v zahraničí som vďačná za každý jeden skype domov. Už len to, že babku s mamkou počujem, že ich vidím na obrazovke je niečo, čo má pre mňa obrovskú cenu. Každý jeden okamih s nimi, s mojou rodinou, s mojimi priateľmi má obrovskú cenu.

8. Ako veľmi mi bude chýbať domov a ľudia a všetky maličkosti

Babkina nedeľná polievka? Za tú by som vraždila. A tiež za fornetti a malú mexickú bagetu. Za moju posteľ (hoci túto v Anglicku milujem tiež), nástenku, za prechádzku po známom chodníku, za všetky kinové filmové rozprávacie seriálové vínové večery. Samozrejme, aj tu môžem ísť večer von a samozrejme, že chodím. Ale večer s mojou BBFF na pizzi, kde preberieme všetko a potom si dáme vínko a pozrieme film je niečo, čo mi bude navždy chýbať. Chýbajú mi moje dievčatá, maminka s babinkou, dedko, celá rodina, všetky oslavy, ktoré som premeškala, všetk návštevy, ktoré k nám došli, keď som tam nebola...chýba mi môj svet.

9. Ako veľmi mi bude chýbať moja samota

Som veľmi spoločenský tvor. No keď sme sa presťahovali, prvé tri mesiace sme boli nonstop spolu. V práci, v izbe, na nákupoch, vonku, všade. A ja naozaj zbožňujem svoju sestru, no za moment, kedy by som sa sama schúlía pod deku a písala, respektíve si vzala čokoládu a seriál, by som v istých chvíľach dala čokoľvek.

10. Všetko raz pominie

Dobré aj zlé. Treba si to len užiť alebo pretrpieť. No raz to pominie. A na konci vás to tak či tak niekam posunie a posilní.

11. Trpezlivosť

Myslím si o sebe, že som celkom trpezlivý človek (aspoň v porovnaní s mojou sestrou), no tuto som sa naučila ďalšiemu levelu trpezlivosti. Sharehouse vás naučí. Smrad v celom dome, lebo spolubývajúci zabudol vypnúť vajíčka a tie tam vreli hodinu? Pohodička. Prísť po ôsmych hodinách ťažkej práce domov a nemôcť spať lebo spolubývajúci pozerá ruskú omšu a pritom poľsky nadáva? Stane sa. Hurhaj o siedmej ráno v jediný voľný deň, keď môžete spať, pretože spolubývajúci číslo tri je dement a tak vyhádže z chladničky všetky potraviny všetkým v dome? Okej. Šofér, ktorý vám nepovie, že vystupujete na inej zastávke, ako máte a spôsobí to, že prídete na hotel päť hodín neskôr a musíte doplatiť za nový lístok ďalších 40 libier. A čo? Jednoducho sa netreba nechať vytočiť.

12. Pýtať sa

Ak sa nespýtate, nedostanete odpoveď. A vy potrebujete vedieť mnoho vecí. Čo treba vybaviť, ako funguje systém, kde je lekár, ako sa k nemu dostať, či sa uňho niečo platí, ako sa zaregistrovať, ako sa dostať k poisteniu, ako si vybaviť účet a mnohé iné veci, ktoré vám nespadnú z neba. Musíte sa na ne opýtať. A každou ďalšou otázkou sa stávate sebavedomejším.

13. Veci na dvoch miestach

Medzi doma a doma cestujete s jedným kufrom, pretože časť vecí máte tu a časť tam. Netreba vám brať kozmetiku, hrebeň, zubnú kefku, uteráky, pretože, keď prídete domov, je to tam.

14. Čas plynie inak

Doma v zahraničí všetko plynie rýchlejšie. Možno je to tým, že stále niekde som. V práci, vonku, na výlete, na káve, na raňajkách, obede, večeri, prechádzke. Možno je to tým, že je to tu akési zrýchlené. Ľudia, nákupy, prechádzky. Všetci robia všetko rýchlo. A možno to je len tým, že doma je všetko známe a nemení sa to tak veľmi, ako tuto. Pri všetkom, čo som zažila, kde som bola, čo som videla, s kým som sa zoznámila mi to pripadá, akoby som ja prežila niekoľko rokov, pričom doma sa zdá všetko rovnaké.

15. Ľudia sú dobrí

Život v zahraničí obnovil moju vieru v ľudstvo a ľudskosť. Vždy, keď som sa opýtala, potrebovala radu, vysvetliť smer, zistiť, kde sa čo nachádza, vždy sa našiel niekto ochotný pomôcť. Vždy sa niekto prihovoril, poradil, spýtal sa, aký mám deň, pochválil mi vlasy, nechty, oblečenie. Vždy som stretla ľudí, ktorí mi povedali, že sa niečo zmenilo a ja mám ísť inou cestou, pretože táto je zablokovaná. A na prechode pre chodcov som nikdy nemusela čakať. Vždy mi dávali prednosť.

16. Dva týždne nestačia

Prísť domov na dva týždne nestačí. Navštíviť všetkých kamarátov, celú rodinu, nájsť si čas pre seba, zájsť na kávu, na obľúbené miesta, nájsť si čas na to všetko je takmer nemožné. Až keď ste ďaleko, tak si uvedomíte, ako veľmi vám chýbajú tieto jednoduché veci a ako veľa ich chcete stihnúť, keď ste späť. Nie vždy sa to však dá. Mať dva týždne na preskúmanie Talianska, to sa dá. Pozriete si pamiatky, prejdete Koloseum, navštívite baziliku a poviete si bol som v Taliansku. No stihnúť všetky obľúbené jedlá, všetky kamošky, kávu, kino, spoločný večer, čas s maminkou, čas s babinkou, návštevu rodiny. To sa nedá. A chýba vám to celý ten čas, čo ste preč. Dva týždne nestačia. Chcem viac. Vždy budem chcieť viac.

17. Hovorím dvojjazyčne

Angličtinu som sa naučila v podstate z filmov a seriálov. K úrovni školstva na Slovensku sa v tomto článku vyjadrovať nebudem. (Nemá to žiaden väčší zmysel). A aby som si na ňu viac zvykla, vždy, keď som sa rozprávala sama so sebou a premýšľala nad niečím, snažila som sa to robiť v angličtine. No po istom čase v Anglicku som si uvedomila, že keď počujem angličtinu, jednoducho sa na ňu naladím. Neviem všetky slovíčka, neviem gramatiku, no rozprávam. A premýšľam. A hlavne... neprekladám. Jedlo dávam do fridge, nosím so sebou bag, používam shower gel, na raňajky si dávam bread a podobne. A keď prídem na Slovensko, zniem ako idiot, pretože je pre mňa prirodzené hovoriť Hello a Thank you, takže sa na mňa ľudia pozerajú ako na blba, ktorý zabudol rodnú reč. Čo však nie je pravda. Len hovoriť v angličtine je už pre mňa rovnako prirodzené ako v slovenčine.

18. Chcem viac

Nie viac. Chcem všetko. Chcem vidieť veľa miest, zažiť veľa vecí, vidieť svet. Nestačí mi jedno mesto, jedna krajina. Chcem žiť. Chcem si splniť všetky ciele, všetky sny, chcem toho zažiť čo najviac. Život nie je o tom, že sedíme doma a uvažujeme nad tým, čo by bolo keby... život je o tom, že zdvihneme zadok, vyberieme sa preč a spadneme na hubu. Miliónkrát. No každým pádom na hubu sa pohneme vpred. A potom vstaneme. A o tom to je. O padaní a vstávaní. Život nie je o sedení v komfortnej zóne. Život je o riskovaní. Kto chce lietať musí riskovať pád. A o tom to je. Ak by som nechala svoj strach zvíťaziť a ostala doma, nikdy by som nič nevidela, nikdy by som sa nedostala do vysnívaného mesta, nikdy by som nezažila ten pocit absolútnej spokojnosti, keď som si uvedomila, že pred časom som o tomto všetkom len snívala a zrazu...zrazu som tam bola. Na moste s výhľadom na Big Ben a London Eye. Na moste, kde mi došlo, že som doma. Tam, kde som vždy chcela byť. Život nie je o prežívaní, ale o žití. Život je o chvíľach, ktoré nám berú dych, lebo len tie sa rátajú. Áno, som závislá, som závislá na plnení si cieľov. Ak si totiž splníte jeden, zapáči sa vám ten pocit. Pocit naplnenia, pocit spokojnosti, pocit prekonania strachu, pocit toho, že ste niečo dokázali, pocit toho, že to chcete zažiť znova, pocit, že chcete všetko. A teraz nehovorím o dome na Bahamách, aj keď ani ten by nebol zlý. Hovorím o malých veciach, ktoré nie sú až také malé. Hovorím o všetkých veciach, ktoré majú význam. Hovorím o tom ochutnať žraloka, vidieť polárnu žiaru, kŕmiť labute, kúpiť si všetky knihy obľúbeného autora a jednoducho byť šťastný. Hovorím o tom vzlietnuť. Leonardo da Vinci povedal: „Ak raz zistíte, aké je to lietať, navždy budete po zemi chodiť s očami upretými na oblohu, pretože tam ste raz boli a tam sa budete túžiť vrátiť.“ Raz som si sen splnila. A stalo sa to pre mňa osudným a návykovým. Raz som vzlietla a už navždy budem chcieť lietať.

 

S láskou, Mary

After one year abroad I can say how it change sme. This is the list of things that I (didn`t) know that happen, I (didn`t) expect, I found out and that living abroad taught me.

1. Everything is double

Two bank cards, two bank accounts, in my case two different currencies, two phone numbers, two keys from house, two fridges with magnets, two own beds to come from holiday, two addresses when you can get your post. Everything is double.

2. Losing comfort

And I don`t mean just all inclusive service which I have at home. When you are from Trebisov (town on East Slovakia) and you will move to Bratislava (capital city on West Slovakia) you always can call to your parents and ask them when you have to go when you need to get insurance or something. I cannot call my mum, because she won`t know. Call like „Hey mum, where should I go with paper for taxes“ is impossible.

3. Home is not just one place

Home is home. It is safe, warm and known. I will always home at Slovakia. It is place I came from. But I will always at home in Reading too. First few months we lived in Bracknell, but Reading means home. I have my favourite shops in here, favourite coffee shop, pub and place. When people ask me „Where are you from?“ I am always saying: „From Reading, origin Slovakia.“ Because yes, I am home at Slovakia, but that little adorable flat on Oxford Road is home to me too and it always will be home for me.

4. That I won`t cry

I was expecting that I will be homesick. And it is not like I am not missing home, because I am, but I thought that I will cry after two weeks. Suddenly it will Christmas and I still wasn`t crying. I had no time for this. Everything was so fast so I have no time for cry. Work, shopping, dealing with stuff, a bit of free time, trip, Halloween, trip, work, sleeping, work, sleeping, work, sleeping and Christmas.

5. That I will cry

And it wasn`t because I am abroad. It was just October, my father`s birthday and of course annual of his death. So I was crying. Hard. Because he cannot be in here, he cannot see, that I moved, he never come to visit me, I never show him where I am living now… and more and more things which I can just add to the list of everything we cannot make because he left so soon.

6. Things are not like I wanted them to be

Sometimes we realize that we cannot have everything we want, that things are not happening like we want and life is going by his own way regardless on what we want. I have to admit that I was going in here with some expectation. Everybody has one. And reality is so far away from how my expectation was. I wasn't expect that everything will be like unicorn ride, I will have everything I want immediately and it will be easy and smooth. But still I was expecting something different. But I taught that we have to deal with what we have not with what we want to have.

7. Appreciate things

It's not like I am ungrateful, because I am always thankful for people I've met, things I've got, everything what happened to me either good or bad, because in the end of the day it is gift or lesson. But now when I am living abroad I am thankful for everyone skype home. Just hearing my gramma and mum, just seeing them on the screen is something what is priceless. Every moment spending with them, with my family, my friends is priceless.

8. How much I will miss home and people and all little things

Gramma's Sunday soup? I would kill for it. And for fornetti and mexican baguette. Also for my bed (even I am hardly in love with this English one), for my billboard, walking near to river, all of movie's cinema's talking Netflix’s wine's night. Of course Incan go out in here and of course I am going, but night with my BBFF going to pizza talking about everything and nothing, then drink wine and watch movie is something I will miss forever. I am missing my girls, my mum and gramma, grandpa, my whole family, every celebration I missed, every visit from my family when I wasn't at home... I am missing my world.

9. How much I will miss my solitude

I am very social kind of person, but when we moved in England, first three months we were together all the time. Like 24/7. At work, in room, shopping, going out, everywhere. And I love my sister, but for a moment when I would cuddle under blanket and write or just take a chocolate and watch movie I would give everything.

10. Everything will pass

Good or bad. You can enjoy it or get through it. But once it pass. And in the end of the day you get stronger.

11. Patience

I think that I am very patient person (at least when I compare myself with my sister), but on here I taught new level of patience. Share house teach you. Smell in all house because your housemate forgot that he is boiling eggs and they were there one hour? Easy-peasy. Come home dead after eight hours of hardworking and cannot sleep because your other housemate is watching Russian mass while he is swearing in polish? It happens. Noise at seven am on the only one day you can sleep just because third housemate is idiot and he threw all food from fridge of every person in house? Okay. Driver who didn't tell you that you are on different bus stop and caused that you will come to hotel five hours later and you have to pay 40 pounds more for other ticket? Why not? Just don't let them piss you off.

12. To ask

If you don't ask, you don't get an answer. And you need to know so many things. What you have to do, how system works, where is GP, how you get there, if you are paying something, how to register, how to get insurance, how to get bank account and many stuff which won't just fall from heaven. You have to ask. And with every new question you will be more self-confident.

13. Stuff at two places

You are traveling just with one suitcase between home and home, because you have part of your stuff here and part of your stuff there. You don't have to take cosmetics, hairbrush, toothbrush, towels, because when you came home, you have it there.

14. Time goes different way

Everything is going faster when you are abroad. Maybe it is because I am always somewhere. At work, outside, on trip, on coffee, breakfast, dinner, lunch... Maybe it is because everything in here is a bit faster. People, shopping, walking. Everybody is doing everything faster. And maybe it's just because everything back home is known and it is not changing so fast like in here. Along with everything what I've seen, everywhere I've been, everybody I've met it seems like I had few years while home seems untouched.

15. People are good

Living abroad revive my faith in mankind and humanity. Everytime I asked question I got answer. When I needed advice, show direction or find way, there always be someone to help. There was always somebody who talked to me, who asked me how was my day, said that I have nice hair, perfect colour, good nails... I always met people who told me when something was changed and I should take different way, because this one is blocked. And I never had to wait on the road. They always stopped and let me go.

16. Two weeks are not enough

Coming home just for two weeks is simply not enough. Visit all friend, family, have time just for myself, go to coffee, visit favourite places and find time to do it all is impossible. Only if you are far away from home you realize how much you are missing this little things and how much things you want to catch when you are back. Unfortunately it is not always possible. Having two weeks in Italy is fine. You can see Coloseum, monuments, churches and you can say: I've been in Italy. But catch up all favourite food, all friends, coffees, cinemas, time with mum, gramma, visit family... it is not possible. And you are missing it all that time while you are gone. Two weeks are not enough. I want more. I will always want more.

17. Speaking bilingual

I learnt English language from TV shows and movies. I won't speak about school system at Slovakia in this article. (It has no point). After that when I was talking with myself, I was doing it in English to get to use to it. And after time in England I realize that when I heard English it is natural for me start to use it. I don't know every word and certainly I don't know grammar, but I am speaking English. And thinking English. And most important I am not translating. And when I came home to Slovakia I sound like an idiot because it is natural for me say Hello a Thank you, so people staring at me like to someone who forgot maternal language. What is certainly not true.

18. I want more

Not more. I want everything. I want to see places, get experience of many things and explore the world. One place, one country is just not enough. I want to live. I want every my dream come true, I want to accomplish every my goal and get experience of as many stuff as is possible. Life is not about sitting home and thinking what if... life is about getting up our asses, going to unknown and fall. Like a billion times. But falling means going forward. We fall and we get up. This is what it is about. Falling and getting up. Life isn't about sitting in a comfort zone. Life is about risking. The one who wants to fly have to risk falling. If I would let my fear win, if I would stay home I would see nothing, I'd never come to my dream city, I'd never feel absolute satisfaction when I realize that there was a time when I was just dreaming about it and suddenly... suddenly I was there. On bridge with view on Big Ben and London Eye. On that bridge where I realize that I am at home. That I am exactly where I always wanted to be. Life is not about surviving, life is about living. Life is about that moment which take our breathe away, because in the end those are the moments we count. And yes I am addicted on making my dream come true. Because once you accomplish one goal, one dream, you fell in love with that feeling. Feeling of satisfaction, winning over your fear, feeling that you get something, feeling you want have again, feeling that you want everything. And I am not talking about house on Bahamas (even thought that wasn`t be bad too). I am talking about little things that are not so little. I am talking about things that matters. I am talking about tasting shark, see polar night, feed swans, buy every book from favourite author and just to be happy. I am talking about flying. Leonardo da Vinci said: For once you have tasted flight you will walk the earth with your eyes turned skywards, for there you have been and there you will long to return. Once I made my dream come true. And it was fatal and addictive. Once I fought and I will want to fly forever.

With love, Mary